BRATISLAVA. Severozápadne od stredu mesta Modry do neďalekých, prevažne listnatých lesov Malých Karpát, vedie úzka cestička, ktorú v čase vlhkejších období sprevádza horský potôčik. Chodník vedie údolím Holombeckej doliny a smeruje na Malú a Veľkú Homolu, ktorá so svojou rozhľadňou kraľuje hrebeňu vo výške 709 m. Asi uprostred cesty možno však z chodníka odbočiť aj na malú planinu Pod Peprovcom.
Podľa vyše poldruha storočnej miestnej tradície, tento chodník a jeho okolie je miestom, ktoré v rokoch modranského pobytu rád vyhľadával Ľudovít Štúr. Niekedy i s flintou, ale častejšie bez nej.
Asi v polovici túry zvykol pravidelne oddychovať pod veľkým, až majestátnym gaštanom. Z gaštana je dnes už dávno starožitný nábytok, no aj tak má najväčšiu zásluhu na tom, že v pamäti Modranov sa zachovala spomienka na časté vychádzky Ľudovíta Štúra práve sem.
Táto spomienka spôsobila, že v roku 1956, pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia, Modrania a kultúrni vlastenci z viacerých miest Slovenska sa rozhodli toto miesto označiť. Tak pri chodníku vznikla desaťročia široko-ďaleko známa Štúrova lavička a čoskoro bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. No a chodník dostal názov Štúrov chodník.
Lavička bola postavená z bieleho travertínu. Jej operadlová časť sa skladala z troch kamenných blokov. Do prostredného a troška väčšieho bolo vytesané len Štúrovo meno. Kto si na ňu sadol uprostred, po pravej ruke mal nápis: "Do tohto zátišia/ v R. 1851 -1856/ rád chodieval".
Akoby pokračovaním vety bolo Štúrovo meno zo strednej platne: "Ľudovít Štúr". Na ľavej platni bol vytesaný citát zo Štúrovho básnického cyklu Dumky večerní, ktorý viackrát publikoval v českom časopise Květy: "Samoten v háji,/ kde hlasu nehlesne/ zamyšlen sedě,/ v myšlenkách se tratím."
Štúrova lavička sa v priebehu rokov stala vyhľadávaným miestom nielen pre turistov a príležitostných hubárov, ale aj miestom mnohých literárnych a iných kultúrnych podujatí. Skoro tridsať rokov vydržala nástrahy času a nájazdy vandalov. V polovici osemdesiatych rokov však už bola celkom zničená. Preto ju bolo treba obnoviť, čo sa v roku 1990 aj stalo.
Mala však inú podobu. Už nemala operadlo, len sedaciu časť z veľkých kamenných kvádrov, na ktorej bol akoby "prehodený Štúrov plášť" v podobe bronzovej plastiky. Tak vzniklo zo Štúrovej lavičky sochárske dielo s hlbokou symbolikou: "Ľudovít je stále s nami, len si na chvíľku odskočil." Autorom tejto umeleckej podoby Štúrovej lavičky bol sochár Martin Lettrich.
Pravdaže, dnes je dosť zložité ustrážiť verejné priestranstvo, na ktorom sa nachádza nejaký kov, o bronze ani nehovoriac. A tak toto miesto má dnes podobu klasického oddychového priestoru pre turistov s drevenými lavičkami a prírodným stolíkom z guľatiny. Dúfajme, že v tomto roku, Roku Ľudovíta Štúra, sa to zmení.
