Vyrastal v rodine keramikára a ako študent si uvedomil, že má doma bohatstvo, ktoré potrebuje dobehnúť čas. Po návrate zo zahraničia vytvoril Jakub Liška prototyp riadu a neskôr založil značku modranska.
Sedíme v dielni vášho otca, motali ste sa mu ako dieťa pri práci?
- Ako škôlkara ma otec brával do svojej dielne. Vtedy sme ešte bývali vo Svätom Jure. Zatiaľ čo sa venoval svojej práci, ja som si pri ňom kreslil alebo modeloval.
Čo ste si kreslili?
- Teplákové súpravy či tenisky, jednoducho značkové športové veci. V 90. rokoch som po nich ako futbalista túžil, no boli drahé a nedostupné. Dnes by som povedal, že som si ich dizajnérsky navrhoval. Vtedy som si to neuvedomoval.
Hlinu ste do ruky nezobrali?
- Ale áno, modeloval som si postavičky podľa vzoru otca. Samozrejme, chcel som to robiť ako on. Točenie na hrnčiarskom kruhu, ktoré sa ma snažil naučiť, ma však nebavilo. Nemám trpezlivosť a chýba mi preň cit. Otec bol vyučený hrnčiar a zamiloval si ľudové keramické umenie. Ja som chcel vyskúšať „krásne“ umenia, sochu či maľbu. To sa mi aj neskôr podarilo na vysokej škole.
2X FOTO: SASHE.SK/LUCIA JESENSKÁ
A čo časy, keď ste boli v tínedžerskom veku?
- Vtedy som si privyrábal v otcovej dielni na vreckové. Pomáhal som mu pri reprodukčných prácach alebo s odlievaním do foriem. Keď mal veľa zákaziek, stačilo, aby urobil formu plakety a ja som mohol dvesto-tristo kusov zatláčať do formy. Mal som dobrý základ, aby som mohol ísť na školu úžitkového výtvarníctva.
Váš otec vraj nechcel, aby ste sa vydali po jeho stopách.
- Vždy som sa dobre učil. V tomto som po mame, ktorá je učiteľkou. Otec si preto myslel, že budem študovať ekonómiu alebo právo.
Ako prijal vaše rozhodnutie študovať keramickú tvorbu?
- Bol trochu prekvapený. Chcel som mať školu zaujímavú. Zdalo sa mi úžasné, že zatiaľ čo iní musia sedieť päť dní v týždni v školských laviciach, na „šupke“ strávite tri dni v ateliéri. Moje sestry mi dodnes tvrdia, že som sa v škole len hral.
Kto vám pomáhal na talentové skúšky?
- Pripravoval ma krstný otec mojich sestier a profesor Zdravecký, ktorí v tom čase pôsobili na „šupke“. Otec sa do toho veľmi nezapájal.
V keramickej tvorbe ste na vysokej škole nepokračovali. Prečo?
- Prijímali len dvoch ľudí, pretože katedra úžitkových umení zahŕňa šperk, sklo a keramiku. Na ostatné katedry chodí šesť až desať ľudí. Nakoľko sa vtedy na všetky odbory hlásilo veľa záujemcov, videl som šance inde.
Neverili ste si?
- Sčasti to bol aj tento dôvod. Cítil som však, že v tomto smere sa už ďalej zdokonaľovať nepotrebujem. V otcovej dielni mám podmienky na to, aby som si z keramiky urobil čokoľvek. Voľba padla na sochu. Rád som realisticky modeloval a robil busty. Počas prípravy na skúšky mi pózovala rodina, moje sestry či starí rodičia. Dokonca aj moji kamaráti. Mama napiekla koláč, aby za to niečo mali a oni mi tu sedeli aj tri až päť hodín.
Nakoniec ste vyštudovali iný odbor. V soche ste sa nenašli?
- Po prvom ročníku som prestúpil na katedru architektonickej tvorby. Môj výber ovplyvnili ateliérové kurzy na ostatných katedrách a architektúra ma fascinovala.
Počas štúdia ste šli na výmenný pobyt do Anglicka a opäť ste sa pustili do niečoho nového.
- Vybral som si teoretický predmet dizajnérske myslenie. Zistil som, že ma baví veci navrhovať a chcel som to spojiť s úžitkovým umením. Doma v otcovej dielni mám bohatstvo, majolikovú tvorbu, ktorá sa dá robiť inak. Môže byť „dnešná“, pričom technika majoliky zostane zachovaná. Tu nastal obrat k úžitkovej keramike.
Vtedy sa zrodil nápad vytvoriť vlastnú sadu úžitkového riadu?
- V zahraničí som začal rozmýšľať, ako využijem všetko, čo som sa za tých desať rokov naučil. Po návrate sme sa so spolužiakmi rozprávali, čo robí môj otec a čo sa deje so slovenskou majolikou. Pýtali sa ma, či s tým niečo nechcem robiť.
A chceli ste..
- Prišli prvé nápady a začali sme navrhovať inú majoliku. Bol to pokus. Chceli sme skúsiť niečo nové, čo bude mať v sebe ornamentiku, maľbu či grafiku, ktoré budú vychádzať z tradície, ale budú ju posúvať. Pre grafikov to bola výzva, aby prešli z dvojrozmerného priestoru na trojrozmerný. Ja som pracoval s tradičnou ornamentikou, ktorú som redizajnoval.
Začínali ste však s kameninou. Je to pre ich rozdielne vlastnosti?
- Presne tak. Bál som sa toho, že majolika je krehkejšia a pre dnešné bežné používanie nie je až taká vhodná ako v minulosti. Ukázal sa však opak a dnes to vyzerá tak, že budeme skôr rozvíjať majolikový sortiment.
V čom to je?
- Pridanú hodnotu ornamentiky a regionálnej jedinečnosti nikde inde nenájdete. Ľudia sa k tomu hlásia a takéto výrobky venujú napríklad ako dar niekomu zo zahraničia.
Sú pre to ochotní „strpieť“, že majolika sa ľahšie oťukne?
- Práveže to nie až také katastrofálne, ako by si človek myslel. Ukázalo sa, že je to používateľný riad ako voľakedy a úžitkovosť majoliky je naším hlavným cieľom.
Dnes však v kuchyni používame nové zariadenia.
- Majolikový riad je síce krehkejší ako porcelán či kamenina, no je vhodný do mikrovlnky aj do umývačky riadu.
Váš rukopis je aj na tvare riadu.
- Chcel som ho navrhnúť tak, aby bol čo najjednoduchší. Nevychádza preto z tradičnej hrnčariny, ale skôr z minimalizmu dnešnej modernej kuchyne.
Kedy do toho vstúpil otec?
- Zapojil sa vo fáze výroby, keď vznikli prvé prototypy riadu.
Prebiehalo to hladko?
- Museli sme vyskúšať rôzne technologické postupy. Nie všetko vyšlo tak, ako sme si predstavovali. Pokiaľ ide o majolikovú techniku, s maliarom sme skúšali na keramiku maľovať inak, ako to poznáme z histórie.
Potrebuje majolika inováciu?
- Tradičná majoliková dekoratívna keramika sa dá dnes ťažko zladiť s dnešným interiérovým dizajnom. Ľudia sa začínajú vracať k chalupárskemu štýlu či home-made výrobkom, ale musia byť kombinovateľné s domácnosťou.
Ako vaše „zásahy“ hodnotí staršia generácia keramikárov?
- Je to veľmi individuálne. Niektorí to vnímajú tak, že siahame na niečoho, čo je nemenné a nedotknuteľné, že rozbíjame veci, ktoré sú dané a že je to až hriech sa s tým takto „hrať“. Sú však aj takí, ktorí to chápu a sú radi, že to robíme.
Nesťažuje vám to hľadanie ľudí?
- Od začiatku fungujeme v štvorčlennom tíme. Základ tvorí otec spolu so mnou. Máme ešte maliara a kruhárku. Výrobu by sme však radi rozšírili, s čím súvisí aj pribranie ďalších ľudí. Dnes nie je problém nájsť tých, čo to budú robiť inak. Dnes je problém nájsť ľudí, ktorí to vôbec vedia robiť. S týmto budeme zápasiť v naj-bližších rokoch. Zrejme si ich budeme musieť vychovávať sami.
Mali ste od začiatku predstavu, že firma bude fungovať takýmto spôsobom?
- Vedel som, že si nechcem celú výrobu zabezpečovať sám ako otec a mnoho ďalších keramikárov. Mojou ambíciou bolo, aby som si to vymýšľal a venoval sa dizajnu.
Na kameninový riad používate autorskú grafiku. Ladíte návrhy k majolikovým vzorom?
- Snažím sa, aby ich niečo spájalo. Pre vzor „mapa“ sú preto použité limitované majolikové farby, ktorých je päť. V prenesenom význame môže odkazovať na región. Pri vzore „Ludevít“ je to opäť niečo, čo je spájané s Modrou.
V historických ornamentoch nájdete vzor, ktorý vás zaujme. Čo s ním urobíte?
- V podstate ho zjednoduším. Vyberiem si z neho to, čo ma zaujíma. Pohrať sa dá aj s jeho aplikáciou na výrobok. Iné môže byť jeho umiestnenie či jeho veľkosť.
Začínali ste so súpravou v modro-bielom vzore, ktorý nesie rovnaký názov ako vaša značka. Ako vznikli ďalšie?
- Vždy to závisí to od toho, čo sa páči. Začína sa to v rodinnom kruhu. Zatiaľ ponúkame päť vzorov. Vyrábame 18 tvarov v každom vzore, ktoré musíme mať aj naskladnené. V malovýrobe nie je možné, aby nové vzory pribúdali rýchlo. V majolikovej keramike sme nedávno pridali nový vzor v dvoch farebných obmenách. Uvidíme, ako to pôjde po rozšírení výroby. Nový vzor by mohol pribúdať každý rok či polrok. My sme mali zatiaľ šťastie, pretože naše vzory ľuďom sadli.
Našli si vlastných zákazníkov?
- Najväčšiu popularitu naprieč všetkými vekovými kategóriami má modro-biely vzor modranska. Hoci je spájaný s tradičnou výrobou a pripomína ľudové motívy, je jednoduchý a moderný. Čierno-biely vzor so zvieratkami obľubujú deti a tí, ktorí majú radi prírodu.
Dá sa venovať len vlastným výrobkom?
- V rámci našich možností sa snažíme robiť aj zákazkovú výrobu, ktorá je úplne iná ako náš sortiment. Popri tom chceme robiť aj exkurzie či kurzy. Treba využiť to, čím je tá výroba zaujímavá.
Kde sú momentálne vaše limity pre zákazky?
- Naposledy sme odmietli objednávku na dvetisíc až tritisíc kusov čajníkov ročne. Nebolo to však len o chýbajúcom technologickom zázemí a kapacitách. Niekedy si zákazky vyberáme. Chceme robiť to, čo nás baví.
