MODRA. Keď sa dav na keramickom jarmoku na chvíľu rozdelí, na ceste je vidieť vyblednuté stopy po minulom ročníku Slávnosti hliny. Súkennícku ulicu vtedy pomaľovali a urobili z nej keramickú uličku.
Divadlo otvorilo literárnu kaviareň
Do skorého popoludnia vyhráva z krytého pódia ľudová hudba Ferkovci. Na lavičkách sedia najmä staršie ročníky.
Niektorí radšej zvolili pokojnejšie posedenie v Literárnej kaviarni na nádvorí mestského centra sociálnych služieb. Modranské kráľovské divadlo – Mokraď tu vytvorilo útulnú kaviarničku s posedením, kufrom kníh a šachovým kútikom.
V dvoch stánkoch ponúkajú okrem kávy aj koláčiky a pagáče. Divadlo prevádzkuje Knižnicu modranských autorov, v ktorej sa nachádzajú knihy o Modre a Modranoch i diela tých, ktorí sa v Modre narodili či pôsobili.
„Nemuseli však len písať. Máme aj knihy s ilustráciami od modranských maliarov,“ vysvetľuje členka divadla Andrea Strašiftáková. S myšlienkou predstaviť tieto diela ľuďom a ukázať im, že majú byť na čo hrdí, prišli po prvýkrát na Modranskom pikniku.
Naľavo od pódia pripomína detské časy rodičov kútik, kde sa dajú zahrať guličky. A veru, pri jednej jamke sa krčí hlúčik detí aj s rodičmi, pri druhej zas kľačia dve dievčatká. Z reproduktorov práve oznamujú, že kúpou koláčika v charitatívnom stánku môžu ľudia podporiť obnovu modranského sirotinca.
Grafiky s motívom Modry a s kocúrom
Oproti má Pavol Šima-Juriček porozkladané čierno-biele obrázky, ktoré vytvoril technikou linorytu. Ako hovorí, je to jednoduchá tlačiarenská metóda, vhodná aj do škôl. Vie, o čom hovorí, keďže sám učí na modranskej strednej škole.
Postup hneď ukáže. Zoberie jeden z obrázkov vyrezaných do linolea a navalcuje naň starú tlačiarenskú farbu, ktorá dlho schne. Načiernený ho položí na papier, prikryje zvrchu druhým a vloží do lisu. Na druhej strane už opatrne dvíha papier aj s pretlačeným obrázkom.
Na grafikách dominuje Modra, ale spája ich ešte niečo. Na každej nájdete kocúra, ktorý podľa umelca predstavuje gazdu dvora. „Z detstva mám spomienku na jedného kocúra, ktorý vedel dať do pozoru aj psa.“
Grafike sa venuje len pri takýchto príležitostiach. S kolegom to robí už šiesty rok. „Je to pre mňa únik do ľudovej tvorby.“ Maľuje predovšetkým obrazy, rôzne abstrakcie, a ilustruje knižky.
Návrat k nepálenej tehle
Stánky sa tiahnu celou ulicou. Ľudia si z nich odnášajú zabalené keramické úlovky. Podaktorí majú v rukách keramické prvotiny svojich detí, ktoré vyrobili v rámci tvorivých dielní.
Pretože témou tohto ročníka je kachliarstvo a tehliarstvo, pristavíme sa pri Ivanovi Farárikovi z občianskeho združenia ArTur. Okolo seba má rozložené veci, ktoré sú potrebné na prípravu a výrobu nepálených tehál. Niekoľko ich už suší na slnku.
„Najviac času zaberie príprava materiálu.“ Ivan Farárik rozpráva, ako to robili v minulosti. Vykopanú hlinu miesili nohami, podľa potreby do nej pridávali vodu, slamu či prasacie štetiny. Sám ju teraz šliape v kadi s vyhrnutými nohavicami.
Najlepšie sa podľa jeho slov miesila taká, ktorú nechali cez zimu premrznúť v plytkých jarkoch. „Kto mohol, využil aj dobytok, ktorý cez ne prehnal. Jeho výlučky len zlepšovali jej vlastnosti.“
Po chvíli si umyje nohy a hmotou začne napĺňať pripravenú formu, ktorú najprv namočí, aby sa na ňu hlina neprilepila. Na konci to zarovná, formu vytiahne a tehla sa môže sušiť. „Trvá to jeden až tri týždne v závislosti od hliny a počasia.“
Ako zaujímavosť uvádza, že podľa nemeckej normy z 19. storočia mal jeden človek za jeden deň vyrobiť 300 takýchto tehál.
