Tóno Moravčík je v televíznom seriáli Dedičstvo miestny futbalový tréner a odborník na všetko, čo má motor, ktorý si absolútne nevšíma svoju manželku Lydku. O svojom hereckom i osobnom živote nám porozprával Adolf Achberger alias Didi.
Adolf, Didi a Tóno sú tri mená, na základe ktorých vás ľudia poznajú. Ako sa s nimi stotožňujete?
- Všetky tri mená majú niečo do seba a ku každému z nich sa mi viažu určité spomienky a majú dočinenia s určitou časťou môjho života.
Poďme postupne, najprv ku krstnému menu Adolf.
- Zdedil som ho po otcovi a rovnako sa volal aj strýko. Je to zvučné meno, ktoré si každý ihneď zapamätá a som na naň hrdý. Momentálne ma tak už nevolá asi nikto.
Väčšina známych a kamarátov vás oslovuje prezývkou Didi. Ako ste ju dostali?
- Bolo to z čias, keď som ešte hrával futbal. Volal sa tak jeden brazílsky futbalista, na ktorého som sa podobal a je to aj skrátená verzia od Adina. Rovnako som mal rád aj ženy, preto mi táto prezývka prischla nastálo (smiech).
V súčasnosti často reagujete aj na meno Tóno, však?
- Áno, momentálne ma ľudia oslovujú aj menom jednej z piatich hlavných postáv zo seriálu, v ktorom hrám.
Skúste sa našim čitateľom v krátkosti predstaviť.
- Som rodený Svätojurčan, ktorý si na dvadsať rokov odskočil do Dunajskej Lužnej. Po tom, ako som sa šťastne rozviedol, som sa vrátil do Svätého Jura, kde pracujem a bývam v Pezinku. Každý rok sa to síce mení, ale v tomto roku už oslávim 48 rokov.
Ako ste sa dostali do seriálu Dedičstvo?
- Pred šiestimi rokmi som išiel na svoj prvý kasting do Súdnej siene. Odvtedy som tam bol už jedenásťkrát, zahral som si vo viacerých seriáloch a dokonca aj vo filme, ktorý bol v kinách. Aj tentokrát som išiel na kasting a pán režisér Predmerský ma už ako tak poznal a napokon aj obsadil.
Mali ste už predtým nejaké skúsenosti napríklad s divadlom?
- V mladosti som chvíľu chodil do ochotníckeho divadla, v ktorom hrala aj kamarátka, ktorá sa mi vtedy páčila. Dlho to však netrvalo.
Čím ste chceli byť ako mladý chlapec?
- V mladosti som túžil byť detektívom, ale napokon som vyštudoval zootechniku.
Aká je vaša seriálová postava?
- Tóno je jednoduchý človek, ktorý žije pre svoju robotu a futbal. Má klapky na očiach a nevidí to, čo je každému zrejmé, že ho podvádza vlastná žena.
V reálnom živote máte krčmu na futbalovom štadióne a zároveň ste aj hospodárom vo Svätom Jure. V čom ste si s Tóno Moravčíkom blízky?
- Je to futbal a trénerstvo, keďže odmalička, až pokým som si nezlomil vážne v osemnástich rokoch ruku, som hrával futbal. Tiež sa mi na ňom páči, že je dobrák, ktorý chce každému pomôcť.
Naopak, v čom je vašej osobe najviac vzdialený?
- Určite nie som tak zaslepený a naivný ako on.
Aký je to typ trénera?
- V prvom rade dbá na detaily a chcel by zo svojho tímu vyžmýkať čo najviac. V mužstve má však takmer samé „polená“, ktoré si až do nakrúcania mysleli, že lopta nie je guľatá, ale kockatá. Výnimkou je Ronaldo, ktorého berie ako svojho syna a práve on mu v živote robí najväčšiu šarapatu.
Prednedávnom ste navštívili futbalovú Ligu majstrov medzi Realom Madrid a Schalke. Odpozerali ste nejaké trénerské finty?
- Samozrejme, bol som pozorovať svojich trénerských kolegov v praxi. Ešte radšej by som však videl v akcii Pepa Guardiolu alebo Sira Alexa Fergusona, ktorí sú mojimi obľúbencami.
Prečo si Tóno nevšíma svoju manželku Lydku?
- Sú pasáže, kedy sa ju snaží aspoň trochu všímať, ale je ich málo. Tóno je zaneprázdnený svojou prácou, keďže robí pre Petrovičovcov, ktorí sú veľkí mafiáni. Jeho hlavnou vášňou je futbal a popritom už neostáva čas na ženu.
V skutočnosti si však ženy určite viac všímate, že?
- Keď človek príde do reštaurácie, jedálny lístok si prezrie celý, ale obed si hocikedy nedá. Rovnako je to aj so ženami, je to zdravé a normálne pre každého chlapa, keď sa za peknou ženou otočí.
Dá sa povedať, že táto rola jednoduchého a vtipného sedliaka vám sadla?
- Stopercentne, ako „zadok na šerbeľ“. Do tejto postavy som sa dokázal výborne vžiť a všetky scény som si užíval.
Kto vám vymýšľa rôzne vtipné hlášky ako „vylúpem ťa jak kukuricu“ alebo „bez toho Ronalda ste ako mníšky v bordeli“ či „ty si taký drevený ako keby si vyrastal s Pinokiom“?
- Sú to moje vlastné výrazy, ktoré som pochytil počas bežného života. Režisér ma poznal, tak mi povedal, aby som niečo vtipné zaradil do svojho scenára. Najprv mi nič nenapadlo, ale priamo pred kamerou ma vždy osvietilo.
Ako sa na vašu rolu pozerajú kamaráti a známi?
- Od nich si často vypočujem uštipačné poznámky a to, že si robia zo mňa srandu, beriem pozitívne, lebo viem, že seriál sledujú.
Spoznávajú vás aj ľudia na ulici?
- Často cítim pohľady, ktoré mi pristanú na chrbte. Minule som sa stretol s človekom, ktorého som nikdy nevidel a on mi hovoril, že ma určite odniekiaľ pozná. Povedal som mu, že ak má televízor, tak ma mohol vidieť včera v seriáli, načo sa ihneď rozpamätal. Úsmevné príhody však zažívam pomaly každý deň.
Aká partia ľudí sa stretla v tomto seriáli?
- Sú tam väčšinou neherci, ľudia, ktorí hrávajú v divadlách. Ja som sa tam tiež dostal ako taký jurský štep, ale teraz už budem nesmrteľný ako Lenin (smiech).
Aké pocity ako neherec máte pred televíznou kamerou?
- Niektorí ľudia majú z toho stres a trému, ale pre mňa je to neskutočný pocit stáť pred kamerou.
S kým sa učíte scenáre?
- Najčastejšie so svojou priateľkou, lebo sa učím okrem svojej postavy aj výroky seriálovej manželky Lydky. Učil som sa aj so svojím brigádnikom Rudkom, ktorý bol po nácviku celý spotený, keďže som na neho musel kričať.
Herci sa väčšinou neradi pozerajú na seba v televízii. Ako je to vo vašom prípade?
- U mňa je to skôr opačne. Veľmi rád sa pozerám na svoj výkon a snažím sa „vychytať nejaké muchy“. V konečnej fáze si však poviem, že nič lepšie nemohli urobiť, ako to, že ma obsadili (smiech).
