MODRA. Týči sa do výšky vyše 20 metrov na vrchu Veľká homoľa v Malých Karpatoch. Vedie k nej cesta z Pezinka, Modry, Harmónie, Zochovej chaty a z Dubovej. K drevenej rozhľadni sa vydali uplynulú marcovú sobotu húfy ľudí.
K Zochovej chate v sprievode škriatkov
Naša trojka so štyrmi nohami a štyrmi labami sa k nej vydala z Harmónie. K Zochovej chate to má trvať hodinu a štvrť. Nášmu psovi sa to zdá príliš dlho, preto ho musíme brzdiť. Po niekoľkých minútach už kráčame lesoparkom, ktorý husto lemujú lavičky. Niektoré stromy tu majú až 140 rokov. Po nohami nám šuchocú listy z jesene. Do spevu vtákov sa občas primieša prechádzajúce auto. Napravo od nás sa krúti cesta.
Stretávame prvého lesného škriatka. Nehýbe sa a zaryto mlčí, ako strom. V lese sme zatiaľ sami. To sa zmení s mihnutím sa modrej bundy. Starší pán si tu udržiava kondičku na prvkoch z dreva. O chvíľu sa zdravíme s cyklistom a jazdkyňou na koni.
Cesta z Harmónie vedie lesoparkom.
Dá sa tu aj zacvičiť.
Stretli sme bežcov, cyklistov, ale aj jazdkyňu na koni.
Viackrát sme križovali Kamenný potok.
Nahnevaný lesný škriatok.
Prírodné kúpalisko pod Zochovou chatou. V marci sa v ňom okúpali len psy.
Cestou k rozhľadni nás sprevádzala vôňa opekačiek.
Čaká nás výstup na 20 metrov vysokú drevenú konštrukciu.
Lokalita Zámčisko.
Výhľad zo Zámčiska na mestá Modra a Pezinok.
FOTO: (ŽAJA)
Po približne polhodine prídeme k netypicky vybavenému altánku, kreslami. Našu cestu začne pretínať Kamenný potok. Kráčame proti jeho prúdu, križujeme ho po viacerých mostíkoch. Zdravia nás ďalší škriatkovia. Jednému sa nechce do školy, ďalší sa sťažuje, že mu nezaberajú ryby.
Zrazu prudko zabočíme doľava. Voda nám zurčí do ľavého ucha. Odrážajú sa v nej lúče, ktoré „stekajú“ z kopca pomedzi stromy. Dôjdeme na priestranstvo s krytým prístreškom, ohniskom a posedením. Oddychovať však budeme až pri Zochovej chate.
Míňame machom obrastené kamene, zjazdovku a vychádzame na parkovisko. Obídeme Furmanskú krčmu a zídeme k prírodnému kúpalisku. Zložíme sa na jednej z lavičiek a vyhrievame sa chvíľu na slnku. Marcovú vodu v bazéne vyskúša okrem nášho psa ešte jeden chlpáč.
Sneh, vôňa opekačiek a chvejúci sa výhľad
Vydáme sa za slnkom, ďalej po červenej značke. Tá nás vedie hore zjazdovkou. Cítime prvú opekačku. Posledné kopy snehu lákajú k chvíľkovému šanteniu. Než vojdeme do lesa, hľadáme cestičky, aby sme sa vyhli premočenej zemi a blatu. Dorazíme k hvezdárni, ktorú obchádzame sprava.
Od Zochovej chaty je trasa o niečo náročnejšia. Viac ako sedemsto metrov vysoký kopec si vyžaduje stúpanie. Strmejšie časti sa striedajú s oddychovými. Postupne vyzliekame bundy. Na jednom príkrom úseku sme svedkom pádu. Chlapec sa však rýchlo opráši a pokračuje s kamarátkou ďalej.
Na trase je rušno. Rozhľadňa na Veľkej homoli dnes zlákala rodiny s deťmi, skupiny priateľov či páry. Spoločnosť robia výletníkom aj psy. Výnimkou nie sú ani tí, ktorí kráčajú s palicami a venujú sa takzvanej „severskej chôdzi“.
Opäť nás vábi vôňa blížiacej sa opekačky. Šíri sa z krytého prístrešku napravo od cestičky, ktorý obsadila skupinka štyroch ľudí. Z malého grilu stúpa dym.
Čaká nás posledný a zároveň najnáročnejší úsek, na konci ktorého sa týči drevená konštrukcia rozhľadne. Konečne sme pod ňou. Sadneme si k voľnému stolu, no skôr ako vytiahneme jedlo, oblečieme sa do búnd.
Je tu aj skupina s deťmi, ktoré si z rozhľadne urobili veľkú preliezačku. Pobalení sa vydáme za výhľadom. Po pár schodoch už je cítiť, ako sa stavba chveje. Z hornej plošiny sa pozeráme na všetky smery tak ďaleko, ako nám to počasie dovolí.
Hradisko ako úkryt v čase nepokojov
Späť do Harmónie sa vydáme inou trasou. Na križovatke sa vydáme doprava. Sledujeme žltú značku, ktorá nás má doviesť k lokalite Zámčisko. Les vyzerá v lúčoch klesajúceho slnka teplo. Naľavo míňame veľký skalnatý útvar.
Trasa je vychádzková, žiadna záťaž na kolená. Po chvíli sa pred nami ukáže mierny kopček, ktorý je bránou na Zámčisko. V minulosti tu existovalo opevnené hradisko. Na informačnej tabuli sa dočítame, že jeho priestor bol využívaný najneskôr od 7. storočia.
„K vybudovaniu do podoby, ktorej pozostatky možno vidieť ešte dnes, však došlo až v čase Veľkej Moravy. Poslednýkrát bolo prestavané v 13. storočí v časoch Uhorska. Hradisko využívali pôvodní „Modrania“ najmä ako útočisko pred nepriateľom v nepokojných časoch.“ Výhľad na Pezinok a Modru z plošiny na skalnatom výbežku je tu nachystaný len pre nás.
Po krátkom oddychu zostupujeme prudko dole. Prejdeme cestu a spoločnosť nám začne robiť potok. Tentokrát ideme po jeho prúde. Prepletá našu modrú trasu, a tak ho preskakujeme po kameňoch. O chvíľu vyjdeme na cestu lemovanú chatami, ale aj honosnými sídlami, ktoré strážia brechajúce psy. Modrá značka nás nasmeruje doľava a my sa o chvíľu ocitneme pred turistickým informačným centrom, odkiaľ sme ráno vyrážali.
