Andrej Balco: Milujem pocit, keď som v tranze a viem, že robím niečo výnimočné

Pezinský fotograf Andrej Balco vystavuje v Mestskom múzeu v Pezinku svoje príbehy z brazílskych domácností, konfrontujúce dve prostredia, dva svety – svet sluhov a pánov. Výstava trvá do konca januára.

Kedy u vás prepukla záľuba vo fotografovaní?

- Mal som deväť rokov, keď som s otcom objavil v pivnici starý zväčšovák. Ten prístroj sa mi vždy páčil, a tak ho raz otec vytiahol. V momente, keď som uvidel celý proces vzniku fotografie na vlastné oči, neskutočne ma to nadchlo.

Aké boli vaše fotografické začiatky?

- Najprv som zachytával spolužiakov, kamarátov a fotky som vyvolával na nočnom stolíku v detskej izbe. Po príchode na pezinské gymnázium som s fotením na chvíľu prestal, ale ku koncu strednej školy som sa k fotke vrátil a pokračujem dodnes.

Súbor fotografií s názvom Domésticas vznikol počas pobytu v Brazílii.

Z cyklu fotografií Sídliská. FOTO: ARCHÍV ANDREJA BALCA

Čo bola najväčšia inšpirácia, pre ktorú ste sa stali fotografom?

- Nebola to žiadna konkrétna vec, fotenie ma jednoducho bavilo. Jednou z motivácií mohlo byť to, že aj otec v mladosti fotil a keď zistil, že ma to zaujíma, ukázal mi všetko, od založenia filmu do foťáku cez vyvolanie, až po konečné nazväčšovanie finálnej fotografie. Chcel som to všetko vedieť urobiť sám. Ku koncu strednej školy som takmer všetok voľný čas trávil vo svojej čiernej komore, ktorú som si urobil z našej bytovkovej klubovne. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že fotografia bude mojou životnou cestou.

Pamätáte si na váš prvý aparát?

- Najprv to bol starý nemecký fotoaparát Agfa, ostrilo sa „odhadometriou“ . Neskôr mi mama priniesla zo služobnej cesty ruský Lubitel. Bol to dosť nepodarený aparát, ale mám ho dodnes a stále funguje.

Čo je vašou najobľúbenejšou témou?

- Mojou srdcovkou je dokumentárna fotografia a portrét. Vždy ma zaujímal človek a živá fotografia. Posledné roky sa dosť intenzívne venujem aj divadelnej fotografii, ktorá je systémom práce a spôsobom vnímania situácií blízka tej dokumentárnej.

Ako by ste charakterizovali street fotografiu, ktorej sa často venujete?

- Vraví sa, že je to kráľovská disciplína v oblasti fotografie. Nedá sa dopredu naplánovať, čo sa udeje. Fotograf musí byť otvorený, sústredený a pripravený improvizovať. Výborná street fotografia je do značnej miery dielom intuície a šťastnej náhody, ktorá praje iba pripraveným. Vždy sa snažím splynúť s prostredím, v ktorom sa nachádzam a život okolo mňa vnímam s určitým odstupom, akoby som sledoval film.

Najskôr ste zaznamenávali bežný život na Slovensku v cykle Sídliská. Neskôr ste sa zaoberali témou Nedeľné želania. O čo v nej išlo?

- Zobrazoval som ilegálnu prácu ukrajinských robotníkov vo východnej Európe. Robotníkov som fotil len v nedeľu, lebo iné dni boli v práci. Ich denný režim bol jednotvárny. Ťažká práca, šesť dní v týždni, dvanásť hodín denne. Každému som položil osem otázok, na ktoré mi písomne odpovedali. Tému som spracoval formou portrétov, ktorých súčasťou boli aj dané rukopisy. V čase ich pôsobenia na Slovensku som ich fotografie publikoval výhradne s rozpixelovanými tvárami.

Na tento projekt ste nadviazali v roku 2007, keď ste sa na dva mesiace dostali do brazílskeho Ria de Janeiro. Ako k tomu došlo?

- Bol to nadnárodný projekt Sunderlandskej univerzity nazvaný „Changing Faces“, v ktorom išlo o cirkuláciu fotografov medzi zúčastnenými krajinami. Partnerskou organizáciou projektu na Slovensku bol Dom fotografie na čele s kurátorkou Luciou Benickou, ktorej úlohou bolo zozbierať projekty slovenských žiadateľov o grant a poslať ich do Brazílie. Dvanásť projektov postúpilo do finále v Riu de Janeiro, kde päťčlenná kurátorská komisia vybrala môj návrh projektu ako víťazný a na jar v roku 2007 som bol pozvaný zrealizovať môj projekt „Household work in Brazil“ z ktorého vo finále vznikol súbor Domésticas.

Na základe čoho ste si vyberali tému, ktorej ste sa v Brazílii venovali?

- Po skúmaní brazílskych reálií a po mnohých rozhovoroch som zistil, že podobnou skupinou ako boli ukrajinskí robotníci, o ktorej sa málo vie, ale ktorá sa výraznou mierou podieľa na chode krajiny, sú sluhovia. Pripravil som teda projekt s pracovným názvom „Domáce práce v Brazílii“.

S akými pocitmi ste išli do Brazílie?

- Z naštudovaných vecí som očakával obrovské rozdiely v spoločenskej stratifikácii. Predpokladal som, že spoločenská špička bude početnejšia a že tam bude napätie medzi pánmi a sluhami, ale nebolo to tak.

Čo vás najviac prekvapilo?

- Nečakal som takú silnú strednú vrstvu. Myslel som, že využívanie služobníctva je bežné len vo vyššej spoločenskej triede. Prekvapilo ma, že takmer každý, koho som stretol, má minimálne jedného človeka, ktorý sa mu stará aspoň raz týždenne o domácnosť. Dokonca aj sluha mal svojho sluhu, ktorý sa mu staral o chod domácnosti, kým on slúžil u bohatej rodiny na druhej strane ulice.

Ako fungovali vzťahy medzi pánmi a sluhami?

- Boli priateľské, vzájomne sa rešpektujú a vážia si jeden druhého. Dokonca sa v mnohých prípadoch stali sluhovia domácimi radcami, priateľmi a takmer plnohodnotnými členmi rodiny.

Akým spôsobom ste realizovali svoj projekt?

- Mojím fotografickým zámerom bolo ukázať čo najrealistickejšie podobu a črty tváre pána a sluhu a pridať k nim ich spoločný priestor a vytvoriť tak triptych. Prvé dva týždne v Riu som však neurobil ani jeden záber. Zháňal som najmä kontakty, ktoré mi dopomohli dostať sa priamo k ľuďom do domácností. Po jednom rozhovore v brazílskom týždenníku sa mi ľudia sami začali ozývať.

Aký obraz ste chceli zachytiť v brazílskych domácnostiach?

- Ľudia si vyberali pózy v domácom alebo pracovnom prostredí. Boli to aranžované veci, ale zároveň aj hra medzi mnou a objektom. Snažil som sa zachytiť prvky náhody. Používal som klasický prístup s využitím umelého svetla, aby som podporil celkovú atmosféru a zvýraznil dôležité prvky obrazu, ako sú oblečenie osôb a dekorácie prostredia.

Fotili ste viacero bohatých a významných ľudí. Ako sa správali?

- Boli úplne prirodzení. Veľmi na mňa zapôsobila ich ústretovosť a aj spôsob, ako sa správali ku svojim slúžobníkom. Ani raz som nezaznamenal prejav hrubosti alebo povýšeneckosti, a to som navštívil vyše päťdesiat rodín. Vplyvní ľudia nemajú potrebu demonštrovať svoje bohatstvo. Mám pocit, že v prostredí, kde favely tesne susedia s bohatými vilami, je trošku nutnosť ostať slušným človekom aj napriek bohatstvu.

Na druhej strane, ste sa dostali do najväčšej favely v južnej Amerike – do Rocinhy. Aké to tam je?

- Je zložité sa tam dostať, vybavoval som si to asi mesiac. Gangy tam bojujú s políciou a je to tam dosť napäté. Vo vnútri favely sú však prísne pravidlá. Akýkoľvek prehrešok je tam tvrdo trestaný, takže kriminalita vo vnútri favely medzi členmi spoločenstva takmer neexistuje.

Rozmýšľali ste aj nad nejakým projektom v Pezinku?

- V minulosti som mal podobné chúťky, ale zatiaľ som sa k tomu neodhodlal. Stále však koketujem s myšlienkou, že by som rád zachytil spoločenskú realitu v tomto regióne.

Podarilo sa vám už vytvoriť dokonalú fotku, alebo stále na ňu čakáte?

- Človek vždy čaká, že sa mu podarí urobiť niečo lepšie. Stalo sa mi párkrát, že už počas stlačenia spúšťe som vedel, že som urobil výbornú fotografiu a len som sa modlil, aby sa niečo nepokazilo počas vyvolávania. To sú najlepšie pocity, keď sa človek dostane do tranzu a cíti, že robí niečo výnimočné.

Ako by ste sa charakterizovali?

- To, čo ma vystihuje, je hľadanie. Baví ma posúvať sa v tom, čo som robil, nezotrvávať len v osvedčených postupoch, skúšam si hľadať nové cesty.

Autor: Juraj Bezedi