Hocikto sa nemôže pochváliť, že prešiel na bicykli Austráliu. Už si predtým takto výletoval?
- O Austrálii som sníval už asi v trinástich rokoch. V minulosti sme s Martinom Fričom zo Slovenského Grobu prešli za dva týždne na bicykli po Slovensku. S Jakubom Štrbom som sa zas vydal na bicykli do Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Slovinska. Myšlienka dozrievala dlho a napokon som ju navrhol Maťovi, ktorý ihneď súhlasil. Neskôr sa k nám pripojila aj Janka.
Čoho všetkého ste sa museli pre cestu vzdať?
- Maťo dokončil vysokú školu a s Jankou sme mali robotu, ktorú sme nechali. Taktiež sme predali autá a iné cennosti, aby sme si našetrili na cestu. Teraz nemáme nič. Ostali len zážitky, ale tie sú nezabudnuteľné.
Ako prebiehala príprava?
- Intenzívne sme tomu venovali tri mesiace. Najprv sme si vybavili ruské víza. Pre mongolské sme vycestovali do Prahy. Najväčšie ťažkosti boli s čínskymi vízami, ktoré sme na prvýkrát nedostali. Následne sme si pripravili kompletný itinerár, aby nám ich dali. Prišli nám necelý týždeň pred začiatkom cesty a napokon všetky papiere, ktoré sme dali dohromady boli nepotrebné.
Jávu už prešli na dvoch starých motorkách, ktoré kúpili za peniaze z predaja bicyklov.
FOTO: ARCHÍV MARTINA FRIČA
Aký bol cieľ vašej výpravy?
- Prísť do Austrálie a zarobiť si na cestu späť. Nemali sme toľko financií, aby sme išli hneď letecky naspäť. Náklady na jednu osobu smerom do Austrálie boli 1900 eur.
Kde dobrodružstvo začalo?
- Vlakom sme išli do Ruska, v Moskve sme prestúpili na vlak, ktorý nás previezol cez Transibírsku magistrálu k Bajkalu. Tristo kilometrov od mongolských hraníc sme nasadli na bicykle. Po týždni sme prešli Rusko a potom krížom cez Mongolsko do Číny. Čínsku hranicu sme museli prejsť autobusom. Po dvojtýždennej ceste v okolí Pekingu sme sa ďalších dvetisíc kilometrov presunuli vlakom a odtiaľ sme sa bicyklami dostali do Laosu, Thajska a Kambodže, kde sme prvýkrát videli more a týždeň sme tam bývali u Slovákov na pláži.
Kam ste potom zamierili?
- Z Kuala Lumpur sme sa trajektom presunuli na Sumatru a Jávu. Keďže sme vedeli, že s bicyklami nás do lietadla nepustia, predali sme bicykle. Týždeň sme všetky veci, ktoré boli na bicykli, nosili zrazu na chrbte. Vtedy sme si za peniaze z predaja bicyklov kúpili dve staré motorky.
Od koho sa vám ich podarilo kúpiť?
- Mne ju predal na trhu chlapík, u ktorého sme strávili štyri nezabudnuteľné dni. Žil s rodinou v chudobe a steny tvoril len igelit. Ľudia na Jáve boli milí. Chlapík nám ukázal blízke prostredie a učil nás jazdiť na motorkách. My sme sa učili po indonézsky a po dvoch mesiacoch sme dosť rozumeli. Neskôr som sa dozvedel, že peniaze za motorku potreboval pre svoju chorú ženu. Priznám sa, že pri rozlúčke som mal slzy v očiach. Raz by som sa tam chcel vrátiť a nejako im ich pohostinnosť odplatiť.
Bolo cestovanie na motorkách pohodlnejšie?
- Ani by som nepovedal. Boli to motorky staré okolo štyridsať rokov a boli sme z nich viac uťahaní ako z bicyklov. Mohli sme sa však rýchlejšie presúvať. Neskôr sme ich na Bali predali a leteli do Austrálie. Cesta do Austrálie nám trvala sedem mesiacov.
Kde ste počas cestovania prespávali?
- Deväťdesiat percent času sme strávili v stanoch. Keď už sme toho mali dosť, zobrali sme si nejaké lacné ubytovanie. Často sme však prespávali na rôznych miestach. Z Pekingu sme raz nestihli vlak a nocovali v šatni pre autobusárov. Rozložili sme si veci a po chvíli nás našiel strážnik, zavolal policajtov, vedúceho, ale nevedeli po anglicky. Až napokon prišla žena, ktorá nás privítala slovami, že Čína je veľmi priateľská krajina, majú radi turistov a podobne. Správali sa k nám milo, policajti si nás točili na kamery, lebo takých „exotov“ asi ešte nevideli. Napokon nám tam dovolili prespať.
Na druhý deň ste už vlak stihli?
- Áno, ale bolo to o chlp. Výpravca už pomaly pískal do píšťalky, keď sme sa tam vynorili s hromadou vecí. Mali sme len lístky na státie, tak nás zaviedol úplne dopredu, kde sme obývali priestor, kde sa vystupuje. Boli sme pri záchodoch, ľudia tam chodili fajčiť, ale my sme boli spokojní, že si tam môžeme aspoň ľahnúť na karimatky. Dvojdňovú cestu postojačky si neviem predstaviť.
Počas cesty ste prešli viacerými krajinami. Ako by ste ich charakterizovali?
- V Mongolsku boli otvorené pláne, krásna príroda, zelené kopce plné pastierov. Ľudia nás často pozývali do ich príbytkov. Laos bol najčistejší a najmenej poznačený turizmom a peniazmi. Celý rok je tam teplo, ľudia tam majú jednoduché domy, žijú z toho čo vypestujú a sú šťastní. Thajsko bolo na turistov už pripravené a bolo asi najrozvinutejšie spomedzi krajín, ktorými sme prechádzali. V Číne zas boli ľudia dosť uzavretí, aspoň čo sa týka Pekingu a okolia.
Zažili ste cestou do Austrálie nejaké nebezpečenstvo?
- S ľuďmi nebol žiadny problém, snažili sa nám pomáhať aj vtedy, keď sme to nepotrebovali či nechceli. Je normálne, že sme sa hádali o cenách, ale žeby malo prísť k skutočnému konfliktu či bitke, tak to nie.
Ako ste zvládli zhruba osemtisíc kilometrov na bicykli?
- Janka predtým príliš nebicyklovala, tak sme sa jej na začiatku prispôsobovali, ale celkovo to zvládla výborne. Neskôr sme zistili, že nemá zmysel denne šliapať viac ako sto kilometrov. Bicykle nás síce viac vyšťavili, ale boli sme v bezprostrednom kontakte s prírodou, čo bolo úžasné.
Po siedmich mesiacoch ste teda z ostrova Bali prileteli do Perthu v Austrálii. Čo nasledovalo?
- Ráno sme sa zobudili na letisku a mali sme posledných 50 dolárov na hlavu. Od letiska sme hneď stopovali. Ľudia, ktorí nám zastavili vraveli, že je zber hrozna, tak nás odviezli k vinohradom. Na jednom už bola úroda pozbieraná, tak sme sa 400 kilometrov presunuli na juh. Tam však brali zamestnancov len cez agentúry a nám chýbalo pracovné povolenie. Za takmer posledné peniaze sme si požičali auto a chodili sa osobne pýtať od jedných dverí k druhým. Nič sa nepodarilo a začali sme myslieť na najhoršie, že zavoláme domov s tým, že potrebujeme peniaze.
Kedy nastal zlom?
- Asi po desiatich dňoch nám zastavila žena, ktorej som predtým pomohol s matracmi. Odviezla nás do Freemontu, turistického predmestia Perthu. Bolo to krásne miesto s obrovským prístavom. Po príchode sme si išli hľadať nocľah. Ja som zamieril do kostola, Maťo išiel k rozostavanej budove. Tam sa zrazu z okna vyklonil chlapík, ktorý vyzvedal, čo potrebuje. Maťo povedal, že hľadáme miesto na spanie, a tak prišiel majiteľ budovy. Bol to 60-ročný Talian. Na naše prekvapenie nás nechal u neho spať zadarmo, až kým si nenájdeme prácu. To nás zachránilo.
Kde ste si ju našli?
- Chodili sme po baroch, reštauráciách. Kúpili sme si telefónnu kartu a volali na inzeráty. Raz sme išli všetci traja na pohovor do reštaurácie, ale potrebovali len jedného, tak si tam nechali Maťa. Ja som často chodil do prístavu. Asi na tretíkrát sa mi tam podarilo zohnať šéfa, ktorým bol postarší Grék. Najprv si ma premeral a neskôr povedal, že mi dá robotu. Lovili sa tam homáre a my sme ich triedili a zabaľovali. Niekedy som denne robil aj pätnásť hodín, vydržal som tam necelé štyri týždne. Janka si zas našla robotu v indickej reštaurácii, kde umývala riady.
Kde ste pracovali neskôr?
- Býval s nami aj 55-ročný Austrálčan, ktorý sa živil natieraním domov. Po mesiaci nás zavolal, že potrebuje vypratať dvor a naša práca sa mu páčila. Neskôr nás zapojil aj do menších maliarskych vecí a napokon som s ním robil až do nášho odchodu.
Chodili ste v Austrálii aj na výlety?
- V prvom rade sme tam pracovali, ale ak sa našiel voľný čas, išli sme na kratšie výlety. Po troch mesiacoch sme si museli predĺžiť víza, preto sme vycestovali na päť dní na Bali a vrátili sa späť. Pri prvej ceste sme sa polícii vyhli, tentokrát sa to nepodarilo. Každého z nás vypočúvali, chceli kontakty na ľudí, ktorých sme stretli, naše bankové účty, pozerali nám maily. Samozrejme, všetko sme si vymysleli. Napokon nás pustili s výstrahou, že síce nám neveria, ale dajú nám ešte víza na tri mesiace s dodatkom, že ak ich budeme chcieť predĺžiť znova, bude s tým problém.
Aký je život v Austrálii?
- Pre turistu je to drahá krajina, ale keď tam pracujete, dá sa z toho krásne vyžiť. Ja som zarábal dvadsať dolárov na hodinu. Napokon sme si našetrili na cestu späť a priniesli domov ešte 3000 dolárov. Šťastie sme mali na ubytovanie. S naším nájomcom sme si vypestovali kamarátsky vzťah, mali sme spoločnú kuchyňu, navzájom sme si varili a snažili sme sa mu pomáhať a odvďačiť sa tak za jeho pohostinnosť. Na začiatku sme dokonca zničili aj ploštice, ktoré boli v izbách.
Kedy vám bolo počas ročného dobrodružstva najťažšie?
- V spomienkach mi ostalo zväčša len to pekné. Aj keď sme prišli do Austrálie a bolo to náročné, cítil som v kostiach, že nás čaká niečo zaujímavé. Najviac som sa obával, ako zvládneme cestu v trojici či nenastane „ponorková choroba“. Predsa len, sedem mesiacov sme boli v každodennej rutine. Neustále sme riešili, kde sa najesť, vyspať, ako ísť ďalej. „Ponorka“ párkrát nastala, ale vždy sme ju zvládli. Vedeli sme, že sa môžeme spoľahnúť jeden na druhého. Nič by som nemenil.
Kedy ste sa cítili najkrajšie?
- Boli to tie okamihy, keď som si sadol, pozrel sa okolo seba, nič mi nechýbalo, nič som nemusel riešiť a cítil som sa ako v raji. Veľa vecí sme si uvedomovali až s odstupom času, keď sme sa o nich navzájom rozprávali.
Sú tu Vianoce, blíži sa Silvester. Spomeniete si, kde ste ich trávili takto pred rokom?
- Na Štedrý deň sme boli v Thajsku. Deň pred Vianocami Maťo oslavoval tridsiatku, sedeli sme na pláži, horeli sviečky, darčeky sme si zabalili do bambusových listov, proste nádherná predvianočná atmosféra. Na Silvestra sme boli v Malajzii, pili džús a spali v internetovej kaviarni.
Ktoré destinácie ste už precestovali a kam by ste sa chceli pozrieť najbližšie?
- S Peťom Korenčiakom som bol v Maroku, s Jakubom Štrbom na bicykli v Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku a Slovinsku. Štyri mesiace som pracoval na Aljaške a sám som pochodil celú Sicíliu. Láka ma najmä Južná Amerika.
Akým spôsobom sa u vás vynorila láska k cestovaniu?
- Prišlo to úplne normálne. S kamarátmi sme často chodili na výlety po Slovensku a neskôr sme vyskúšali aj zahraničie. Nikdy som sa nebral za nejakého cestovateľa. Mám rád prírodu, voľnosť a hlavne nízkonákladové cestovanie.
