Ako vzniklo vaše spojenie s modranskou pedagogickou školou?
- Do školy som nastúpila ako ruštinárka, ešte popri štúdiu na vysokej škole. Po jej skončení som tu dlhé roky učila slovenský jazyk a ruštinu. Keďže som rodená Modrianka, učiť na tejto škole bol môj splnený sen.
Kedy ste učiteľskú stoličku vymenili za riaditeľské kreslo?
- Riaditeľkou som sa stala pred desiatimi rokmi. Je pravda, že ešte učím zopár hodín ruského jazyka, ale priznám sa, chýba mi stály kontakt so študentmi, s ktorými som si rozumela. V súčasnosti sa s nimi stretávam pri riešení rôznych problémov, čo nie je vždy príjemné.
Čo všetko má na starosti taký „manažér“ školy?
- Riaditeľ je zodpovedný za všetko, čo sa na škole deje. Na druhej strane platy manažérov vo firmách sú neporovnateľné oproti platom riaditeľov škôl. Často sa stáva, že keď mám možnosť dať kolegom osobné ohodnotenie a odmenu, majú vyšší plat ako ja.
Ako by ste charakterizovali vašu školu?
- Je to moja srdcová záležitosť. Vznikli sme v roku 1870 ako učiteľský ústav a som hrdá, že v tejto tradícii pokračujeme až dodnes. Prvé roky škola slúžila na pomaďarčovanie Slovákov, ale v roku 1919 sa začalo vyučovať v slovenskom jazyku, vďaka bývalému riaditeľovi Ferdinandovi Píseckému, po ktorom každoročne udeľujeme cenu pre najlepšieho študenta maturitného ročníka.
Vychovávateľsko-opatrovateľská činnosť je odborom, z ktorého ide azda najväčší rešpekt.
- Áno, ľudia a najmä rodičia, majú často predstavu, že ich deti budú pracovať len s ťažko chorými klientmi. Záber je však oveľa širší. Žiaci nachádzajú uplatnenie všade, kde prebieha výchovný proces, napríklad v školských kluboch detí, centrách voľného času, ale môžu pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú - deťom, dospelým i seniorom. V súčasnosti tu máme najmenej študentov, ale z hľadiska vzdelania tento odbor zahŕňa základy troch študijných odborov - metodiku ako v študijnom odbore učiteľstvo pre MŠ a vychovávateľstvo, animačnú činnosť i predmety opatrovateľstva, zdravoveda, patopsychológia.
Čím by ste chceli prilákať nových študentov?
- Absolventi, ktorí odchádzajú, alebo sa po rokoch vracajú, nám častokrát poďakujú za rodinnú atmosféru, ktorú sme im vytvorili, za ľudský prístup i za to, že sa nesnažíme žiaka hneď odsúdiť, ale hľadáme príčiny, prečo sa veci dejú. Dôležitým aspektom sú predmety ako pedagogika či psychológia, ktoré môžu študenti využiť i vo svojom budúcom rodinnom živote. Robíme veľa zaujímavých programov a akcií, takže pre žiaka, ktorý je umelecky nadaný, baví ho práca s ľuďmi, je táto škola ideálna.
Čo je pridanou hodnotou pre absolventov Pedagogickej akadémie v Modre?
- Určite je to skutočnosť, že sú v zahraničí hodnotení tak, akoby tam absolvovali vysokú školu. K maturitnému vysvedčeniu dostávajú dodatok, koľko hodín absolvovali z jednotlivých odborných predmetov a z praxe, čo im otvára nové možnosti. Máme bývalých študentov pracujúcich vo Švédsku, Nemecku i Švajčiarsku.
Tento školský rok je vaším posledným vo funkcii riaditeľky. Čo by ste zaželali svojmu nasledovníkovi?
- Popriala by som nielen jemu, ale aj ostatným kolegom, aby sme na školách mali znova zanietených študentov ako v minulosti. Záujem o učenie zo strany žiakov klesá, čo je všeobecným trendom na školách. Niekde sa stala chyba. Žiaci majú istotu, že zo základnej školy sa dostanú poľahky na strednú a z nej možno ešte ľahšie na vysokú. Nie je dobré, keď študent, ktorý má maturovať v septembri, je už v predstihu prijatý na vysokú školu.
V čom spočíva „zaručené“ prijatie na väčšinu škôl?
- Môže to byť spojené s normatívnym financovaním na žiaka. Prvotná myšlienka, že sa školy budú prezentovať a získavať popularitu, budú si navzájom konkurovať, nebola zle myslená. Postupne však klesla populačná krivka, otvorilo sa množstvo zbytočných súkromných škôl a zo študenta sa stal tovar, ktorého chce získať škola bez ohľadu na jeho kvality.
Pedagogická a kultúrna akadémia v Modre patrí medzi najstaršie školy svojho charakteru. V poslednej dobe sa so školami s podobným zameraním akoby roztrhlo vrece.
- Samozrejme. Keď som nastupovala na školu, bolo na Slovensku sedem pedagogických škôl. V súčasnosti je ich okolo štyridsať. Dobre ste však poznamenali, že s podobným zameraním, lebo školy, ktoré nemajú s takýmto odborom skúsenosti, nemajú adekvátne materiálno-technické zabezpečenie, nie sú dobrým odrazovým mostíkom pre študenta.
Učitelia sú na Slovensku nedocenení. Pociťujete to?
- Dôležité sú v tomto prípade financie. Cítim to aj u nás. Máme dvoch mladých profesorov, ktorí sa buď „nikdy“ neoženia, alebo ak áno, takmer s určitosťou odídu. Je mi do plaču, keď im posielame výplatu. Nečudujme sa, že mladí ľudia a najmä muži, ktorí sú živiteľmi rodiny, nechcú pracovať v školstve.
Ako zmeniť túto situáciu?
- Peniaze v školstve sú, len neviem, či sú správne rozdeľované. Keby sa zrušili kreditové príplatky, financie, ktoré sa dávajú na rôzne typy vzdelávania by sa mohli vyčleniť školám, myslím, že by to zmiernilo situáciu. Je veľa rôznych inštitúcií, ktoré pýtajú pomerne vysoké poplatky za to, aby učiteľovi „pridelili“ zopár kreditov. Veď učiteľ, ktorý sa chce vzdelávať, vzdeláva sa aj sám, hľadá nové poznatky vo svojom odbore, chce držať krok s dobou a žiakmi, ale sú aj takí, ktorým veľmi nepomôže ani desiatka vzdelávacích programov.
Aký máte názor na minuloročné štrajky učiteľov?
- Prvý štrajk bol veľký, ale nedotiahol sa do konca. Učiteľom sme museli siahnuť na peniaze, pričom si treba uvedomiť, že tu máme ženy-samoživiteľky, ktoré si nemôžu dovoliť prísť o výplatu za viac dní. Význam by mal štrajk vtedy, keby sa dotkol širokej verejnosti, napríklad pri maturitách. Vtedy by sa však hovorilo, že robíme zo študentov rukojemníkov... Úprimne, nevidím to do budúcnosti ružovo. Celá verejnosť by si mala spomenúť, že aj oni boli niekedy študentmi, niekto im dal nejaké základy, niekam ich posunul.
V čom ešte pociťujete negatíva, ktoré majú dosah na školský systém?
- V televízii sa napríklad málo hovorí o šikovných učiteľoch a vidieť nejakú pochvalu je ešte väčšia zriedkavosť. Pamätám si, keď sme oslavovali 140. výročie školy, oslovili sme jednu súkromnú televíziu, či nepríde urobiť reportáž, keďže našu školu navštevovali známe osobnosti ako Ján Smrek, Ladislav Novomeský, akademická maliarka Viera Kraicová, spisovateľ Ľudovít Petrovský, vyučoval u nás Tibor Andrašovan. Odpoveď z ich strany znela: „Ak by vám horela škola, prídeme“. Ja však kvôli tomu školu určite nepodpálim.
