Michal Knitl precestoval 61 krajín sveta. Navštívil 537 miest v Európe, Ázii, Afrike a USA. V súčasnosti žije v Limbachu a festivalom Cestou necestou sa rozhodol inšpirovať ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané.
Organizujete festival Cestou necestou. Kedy prišiel čas podeliť sa so zážitkami z ciest?
-Keď som bol pätnásť mesiacov v Ázii, pomyslel som si, že by bolo zaujímavé zorganizovať jeden cestovateľský večer, počas ktorého spolu s kamarátmi odprezentujeme miesta, ktoré sme prešli. Prvotný plán bol taký, že kamarát Peťo Chrenka povie o Iráne alebo o Hodvábnej ceste, Eko a Šaňo o Kirgizsku, Hanka o Indii a ja doplním miesta, kde nikto z nich nebol. Neskôr, aj na základe rozhovoru s Peťom, som prišiel na to, že škoda hovoriť iba o tejto časti zeme. Začal som oslovovať kamarátov, či by chceli prezentovať a prvý ročník festivalu sa nabalil až na trojdňový program.
Aké ohlasy vyvolal prvý ročník festivalu, ktorý odštartoval v Bratislave?
-V sobotu sme mali dve sály, v ktorých sa tiesnilo toľko ľudí, že som sa bál, že na druhý deň nebudú mať kde sedieť. Z toho dôvodu aj v nedeľu sme boli v dvoch sálach. Ohlasy boli pozitívne, preto som sa rozhodol festival posunúť aj do iných miest Slovenska.
V krajinách ho najviac zaujíma život miestnych ľudí a hory. V Strednej Ázii (na fotografii hore v Kirgizsku) a na Indickom polostrove (fotografia dole) strávil necelých 15 mesiacov.
FOTO: ARCHÍV MICHALA KNITLA
Jedným z nich je aj Pezinok? Čím vás presvedčil?
-Keďže bývam už dvanásť rokov v Limbachu, chcel som to vyskúšať aj v Pezinku. Mám to kúsok a blízko je aj Bratislava. Navyše sa v Pezinku obnovila Cestománia, na ktorej som bol dvakrát ako divák. Porozprával som sa o tejto myšlienke aj s dvoma organizátormi - Marekom Jurinom i Milanom Grellom, ktorý napokon aj prezentoval o Rwande. Obaja boli myšlienkou nadšení a dokonca mi pomohli aj s propagáciou.
Čo je cieľom festivalu?
-Hlavné motto: „Festival inšpirujúci ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané,“ hovorí za všetko. Ide o prezentácie ľudí, ktorí cestovali sami, bez cestovnej kancelárie. Zobrali ruksak na chrbát a išli. Cieľom je inšpirovať ľudí, že ak človek chce, môže cestovať. Je to jednoduché. Aj pred týždňom sa ma jedno dievča pýtalo, či je ťažké ísť do Južnej Ameriky. Odpoveď bola zrejmá: „Jednoduché. Kúpiš letenku a letíš. Tam ani víza netreba.“ A naozaj to tak je.
Akým spôsobom si vyberáte prezentujúcich?
-Pre prvý ročník v Bratislave som písal všetkým kamarátom a niektorí mi odporučili ďalších. Väčšinu z nich som poznal už predtým a tak možno aj vďaka tomu všetko išlo ako hodinky. Samozrejme, latka bola dosť vysoko - vyberal som témy, ktoré boli aj pre mňa zaujímavé. Pre festival v Pezinku som sa snažil nájsť miestnych prezentujúcich - najmä ľudí z Pezinka, Svätého Jura, Modry, Limbachu, a to sa mi z väčšiny i podarilo. Iba pár prezentujúcich pricestovalo na festival zo vzdialenosti väčšej ako 25 kilometrov.
Sú nejaké kritériá, ktoré musia spĺňať?
-Snažím sa vyberať najmä mladých ľudí do 35 až 40 rokov. Aj keď nie vždy je to len o mladých. . Príkladom môže byť Sveťo Krno, ktorý bol na prvej túre asi ešte predtým, ako som sa narodil, a ešte stále cestuje. Ľudí na prezentácie neprehováram. Dávam priestor každému, kto má tému, o ktorej si myslí, že vie rozprávať a je divácky zaujímavá. Aj keby to niekomu náhodou nevyšlo, tak viem, že sa snažil a dal do toho všetko.
Na ktoré prezentácie v Pezinku ste sa najviac tešili?
-Najviac som sa tešil na Braňa Strečanského. Bol som na jeho školení pre možných záujemcov o prácu pre Lekárov bez hraníc. V Afrike bol na viacerých misiách a prezentovať vie úžasne. Keďže ma zaujímajú regióny, kam veľa ľudí nechodí, zvedavý som bol aj na prednášku Milana Grella o Rwande. Z marcového festivalu v Bratislave som zavolal Mateja Dumana a Juraja Saska. Vtedy som ich počul prezentovať iba pár minút, ale i to mi stačilo, aby som vedel, že ich chcem počuť opäť. Prezentovali s kopou humoru a podelili sa o zážitky, na ktoré poslucháči v Pezinku tak skoro nezabudnú.
Aký divácky záujem mala pezinská premiéra?
-Oba dni sa prestriedalo takmer osemdesiat návštevníkov. Spolu s prezentujúcimi a ich sprievodom sa tak na festivale zúčastnilo okolo 170 ľudí. Čakal som trošku vyššiu účasť, ale na prvý ročník to celkom ušlo a aj Pezinčania sami hovorili, že účasť je vzhľadom na Pezinok dobrá. Najvyššia účasť bola v sobotu večer na poslednej „trojhodinovke“. Som rád, že sa osvedčila možnosť kúpiť si lístok na jednotlivý blok, čo využilo najviac ľudí. Veľmi ma potešilo, že každému, s kým som sa rozprával, sa na festivale páčilo, čo je najdôležitejšie.
Bolo na festival niečo, čo vás sklamalo?
-Áno, bola to účasť na sobotňajšom koncerte, ktorý bol inak úžasný. Všetci, ktorí prišli, sa parádne bavili a pre mňa to bol jeden z vrcholov festivalu.
Čo plánujete v najbližšej dobe?
-Tento víkend bude festival pokračovať v Bratislave v Dome kultúry Lúky, kde bude 40 prednášok a 20 sprievodných akcií. Onedlho v Pezinku organizujem Snowfilmfest - filmový festival zimných extrémnych športov. Bude obsahovať niekoľko výborných a na zahraničných festivaloch cenami ocenených zimných filmov z celého sveta. Uskutoční sa v pezinskom Dome kultúry 16. novembra o 16-tej.
Vizitka
Michal Knitl začal cestovať počas vysokej školy. Najprv program Work and Travel v USA, neskôr po Európe a po ukončení štúdia manažmentu ľudských zdrojov v Bratislave, sa vydal na 15 mesiacov do Južnej Ameriky. O svojej ceste napísal cestopis „Na juhoamerickej vlne“. Na prelome rokov 2011 a 2012 strávil necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom subkontinente, o čom práve vydal cestopisy Hodvábny vietor a Farebný svet. Živí sa prezentovaním a písaním o cestovaní, počas zimy je snowboardovým inštruktorom. Je najaktívnejším couchsurferom na Slovensku a jedným zo 100 najaktívnejších couchsurferov na svete. Cez 500 nocí prespal na viac ako 200 gaučoch na troch kontinentoch. A ďalších 50 ľudí ho hostilo len tak. Napríklad aj v jurte v Kirgizsku, keď išiel okolo. Keď cestuje, zaujímajú ho dve veci: život domácich a hory. Je organizátorom festivalu Cestou necestou.
(BER)
