MODRA. Na prízemí domu, ktorý bol kedysi dominantou ulice a dnes sa skrýva za korunami stromov, výskajú deti. Nebolo to tak vždy. V sobotu to ľuďom pripomenul Deň modranského sirotinca, ktorý bol prvým na Slovensku.
Ľudia nedávali len peniaze, prispeli obilím či zemiakmi
Zatiaľ čo kráčam po schodoch s jednou z dobrovoľníčok z občianskeho združenia Modranská Beseda, moju pozornosť priťahuje obrovské plátno s dobovou fotografiou budovy, ktorá za svoj vzhľad vďačí architektovi Dušanovi Jurkovičovi. Pod ňou je umiestnený stôl s priehľadným boxom. Chráni príspevky prvých návštevníkov. Jedni z nich sa práve zapisujú do pamätnej knihy.
Modranský sirotinec upratali, vyzdobili a ukázali ľuďom
Pozrite si fotogalériu >>
„Evanjelický farár Samuel Zoch chodil v roku 1912 po celom Rakúsko-Uhorsku a vyberal od ľudí príspevky na stavbu väčšieho sirotinca. Menší sirotinec fungoval v Modre už od roku 1905. Ľudia mu nedávali len peniaze, ale napríklad aj obilie či zemiaky,“ rozpráva dobrovoľníčka.
O rok neskôr vyrástol na vtedajšej Špitálskej ulici evanjelický sirotinec, v ktorom sa počas vojny ukrývali aj židovské deti. Odvtedy už prešlo sto rokov.
Život v podkroví
Moja sprievodkyňa ma vedie do ľavého krídla, ktoré stojí na mieste bývalého mlyna. Jeho majiteľka ho darovala cirkvi pre stavbu nového sirotinca a Dušan Jurkovič ho v roku 1912 do nej zakomponoval.
Najzaujímavejšou časťou je miestnosť netypického tvaru bez okien. „Na prvý pohľad nie je poznať, že sa tu nejaká miestnosť nachádza.“ Tu vraj ukrývali židovské deti počas razií nemeckých vojakov. Ako dobrovoľníčka hovorí, tí o deťoch museli vedieť, no nechali ich tak.
Hoci budova stratila svoju podobu z čias sirotinca, v ľuďoch, čo tu žili, stále vyvoláva pohnuté emócie.
„Prišla sem jedna 86-ročná pani, ktorú návrat do podkrovia rozplakal,“ prezrádza dobrovoľníčka. Bývala odchovankyňa tu počas druhej svetovej vojny prežila časť svojho života.
„Keď boli tínedžerky, tak ich tu schovávali pred mužmi, aby im neublížili,“ doplnila Miriam Fuňová, ktorá sa podieľa na projekte obnovy sirotinca. Napriek tomu však žili dievčatá v strachu, aby tam nevpadli vojaci a neznásilnili ich.
Stopy po pekároch
Množstvo dverí a zákutí návštevníka spočiatku zmiatne. Ľudia tu na seba viackrát narazia. Napriek tomu, že to bol sirotinec, budova poskytovala jeho obyvateľom aj dostatok súkromia.
Už osamotená mierim do pravého krídla. Kde-tu si všimnem stopy po doškoľovacom pekárskom zariadení, ktoré tu sídlilo ako posledné. Pri dverách do miestnosti, ktorá sa zmenila na detské ihrisko, informuje ceduľka, kedy vydávajú jedlo.
Že sa deti hrajú v bývalej jedálni, prezrádza aj otvor v stene, za ktorým sa varilo. Dnes popoludní budú pred sirotincom podávať obed, ktorý varili ženy z Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi Augsburského vyznania na Slovensku.
Na prízemí sa podľa mojej sprievodkyne nachádzal byt správcu sirotinca. Kde presne, to sa už dnes nedá zistiť. Pravé krídlo, kam vedú tri schodíky, zmenil Domov použitých kníh na knižné kráľovstvo. Natrafím aj na vchod do pivnice, ale z bezpečnostných dôvodov je do nej vstup zakázaný.
Sirotinec ožil na výstave
Po točitom schodisku vystupujem na prvé poschodie, kde boli izby detí. Podľa členky Modranskej Besedy bola ľavá časť vyhradená pre dievčatá a pravá pre chlapcov. Steny schodiska lemujú obrázky dobových fotografií. Na medziposchodí pracuje Branislav Manák na linoryte (pozn. red.: tlačiarenská technika) s motívom budovy.
Prvé poschodie ponúka veľkorysejšie priestory. Najrušnejšie je v miestnosti s panelovou výstavou, ktorú dopĺňa niekoľko kusov nábytku a figuríny dvoch detí. Návštevníci si tu čítajú o sirotinci, o živote odchovancov.
Dozvedajú sa, že v modranskom sirotinci nenašli útočisko len skutočné siroty. Na správcu sa tiež obracali rodičia židovských detí s prosbou o ich záchranu, pretože tušili, aký osud ich čaká.
Ďalšie panely sa venovali Samuelovi Zochovi a Dušanovi Jurkovičovi. V najväčšej miestnosti poschodia zdobí stenu nápis z čias socializmu. Pustia ma aj do podkrovia. Svetlo sem preniká cez malé okienka. Prítmie pretína ako ostrý meč.
Dodnes sa navštevujú
V budove je rušno. Tiché rozhovory občas preruší zvuk fotoaparátu. Okrem nových prišelcov sem prichádzajú aj členovia miestneho cirkevného zboru, ktorí sem prinášajú rôzne dobroty na burzu koláčov.
„Ja to tu poznám, žila som tu od svojich siedmich rokov,“ počujem ženský hlas spoza mňa. Ako mi pani Jurikovičová prezrádza, do Modry prišla s mamou a bratom v roku 1947. „Mama nemala prácu, a tak sa uchýlila v sirotinci, kde sa zamestnala ako kuchárka.“
Zostali tu až dovtedy, kým budovu neopustil posledný užívateľ. Doteraz sa stretáva s kamarátkou svojej mamy, ktorá žije v Martine. Sirotinec opúšťam, no on zostáva otvorený až do večera.
Zaujímavosť z výstavy
Výbava chlapca pred odchodom zo sirotinca:
4 košele
1 celé topánky
1 nové šaty zelené
4 krátke spodky
1 krátky kabát
2 krátke nohavice
2 trikotové nohavice
4 svetre
1 šál
1 zimný kabát
1 tepláky
1 topánky/snehovky
1 šaty hnedé komplet
1 pár topánky celé
1 pár topánky plátené
Výbava dievčaťa pred odchodom zo sirotinca:
pančuchy
podkolienky
9 šiat
3 sukne
3 blúzky
1 nočný kabátik
1 zástera
2 nohavice
1 pijamo
ostatné ako chlapci
Vyrástli tu tiež
Spisovatelia Ján Smrek a Daniel Okáli
História sirotinca
O založenie prvého slovenského detského sirotinca v Modre sa pričinil evanjelický farár Pavel Zoch, ktorý preň inicioval celonárodnú zbierku. V Modre fungoval od roku 1905. Išlo o dom vdovy Márie Hýllovej, ktorá ho prepožičala cirkvi a zároveň sa aj starala o deti.
Pre zvyšujúci sa počet detí sa Samuel Zoch rozhodol postaviť nový sirotinec, ktorého autorom bol architekt Dušan Jurkovič.
V sirotinci bývalo podľa členov z OZ Modranská Beseda najviac asi 80 detí. Za celú dobu jeho fungovania (do roku 1951) ich tu žilo podľa odhadov asi tisíc.
V sirotinci neboli len deti bez rodičov. Počas vojny sa tu ukrývali aj židovské deti. Ako dobrovoľníčka hovorí, v záujme ochrany boli často pokrstené evanjelickými farármi. Činnosť sirotinca skončila v roku 1951, kedy budovu prevzal biskupský úrad. Neskôr tu bola škola. Budova sa v roku 1993 vrátila do majetku cirkvi. Dnes ju už 20 rokov nikto nevyužíva.
(žaja)
Projekt obnovy
Na projekte obnovy bývalého sirotinca sa podieľa občianske združenie Modranská Beseda v spolupráci s miestnym evanjelickým cirkevným zborom.
S budovou sirotinca majú dobrovoľníci veľké plány. V budúcnosti sa má premeniť na študijné centrum Dušana Jurkoviča. Svoje miesto tu budú mať expozície, ktoré sa viažu k rodine Zochovcov a k sirotincu, dobové zariadenie, odborná knižnica a študovňa, viacúčelová spoločenská hala pre širokú verejnosť, komunitné centrum mládeže a možno aj umelecké ateliéry pre začínajúcich umelcov.
„Najväčšou prioritou je dnes to, aby bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Najskôr ju však musíme zamerať,“ povedala Miriam Fuňová.
Zároveň bude prebiehať výskum, aby o sirotinci získali čo najviac informácií. Pátrať chcú aj po príbehoch ľudí, ktorí tu kedysi žili. „Či bude výsledkom kniha alebo výstava, to neviem. Isté je, že materiálu bude dosť.“ Dobrovoľníci zatiaľ vyzbierali približne 7 500 eur.
(žaja)
