V auguste roku 2006 ste prišli do Pezinka s cieľom skonsolidovať mládežnícke družstvá a robiť koncepčne. Podarilo sa vám to?
- V čase, keď som prišiel do Pezinka tu fungovalo jedno družstvo junioriek, v ktorom boli spoločne dievčatá od 12 do 18 rokov. Toto sa mi zdalo ako dosť chaotické a nekoncepčné. V septembri som si preto obehol všetky školy v Pezinku a jeho okolí a vytvoril som novú skupinu dievčat vo veku 10-12 rokov. Bolo ich okolo 25 a s týmto „krúžkom“ som začal osobne pracovať. Počas ďalších rokov sa počet dievčat postupne zvyšoval, začali sme hrať súťaže mladších a starších žiačok, kadetiek a neskôr aj junioriek. Doplnili sme k týmto družstvám trénerov, takže som svoj cieľ naplnil.
Hneď v prvom roku po vašom príchode ešte za šéfovania pána Stražaya ste skončili bronzový. Ďalšie tri sezóny už pod vedením pani Maxiánovej ste sa potácali v dolných priečkach tabuľky. Bolo to vaše najťažšie trénerské obdobie?
- Tri sezóny sme sa motali na dne Extraligy (8.,6.,9.). Mohli za to odchody kľúčových hráčok a určite aj financie, no na to sa vyhovárať nebudem. Boli to ťažké tri roky a je pravda, že to bolo moje najťažšie trénerské obdobie v doterajšej kariére.
Ladislav Popeláš. FOTO: VTC PEZINOK
Všetko zlé sa na dobré obráti, platilo aj v tomto prípade a prišli dve sezóny ako z rozprávky, v ktorých ste získali dvakrát bronzové medaile. V čom nastal zlom, že z družstva hrajúceho o záchranu sa stal ašpirant na medaile?
-Postupne sme do extraligového družstva zháňali dievčatá, ktoré by nám herne pomohli. Trpezlivosť sa nám nakoniec vyplatila a prišli dve výborné bronzové sezóny.
V prvom medailovom ročníku boli ťahúnky Hnátová, Kručovská či Bognárová, ktoré po sezóne na poslednú chvíľu odišli do bratislavskej Paneurópy. Vieme, že ste boli z toho vtedy riadne sklamaný, už vás to premrzelo?
-Všetko raz premrzí... Mrzeli ma najmä odchody Kručovskej a Bognárovej, najmä to, za akých okolností odišli, no to je už minulosť a vracať sa k nej nemá význam. Odchod Hnátovej sa po dlhých rokoch v Pezinku očakával a za jej služby pre tento klub jej patrí veľká vďaka.
V druhej bronzovej sezóne prišla Halmová, Skalová či Sivičeková, ktoré do družstva výborne zapadli a vytvorila sa opäť skvelá partia. Bola práve súdržnosť hlavnou príčinou dvoch úspechov?
-Jednoznačne. Najmä v ťažkých zápasoch to bolo vidieť. Čo sa týka nových dievčat, tak tie výborne zapadli a plnohodnotne nahradili tie odchádzajúce.
Ktorý tím bol podľa vás silnejší, ten zo sezóny 2010/2011 alebo 2011/2012?
Volejbalovo určite ten zo sezóny 2010/11. Súdržnosťou a bojovnosťou, ten druhý.
Veľkým úspechom bol aj postup junioriek do prvej ligy. Čo všetko tomu predchádzalo?
Predchádzala tomu systematická práca s mládežou. Vzhľadom k tomu, že dievčatá hrali iba II. ligu junioriek, prihlásili sme ich v sezóne 2008/09 do I. ligy žien – západ. V tej istej sezóne aj vyhrali II. ligu junioriek a postúpili. Udržali sa tam však iba rok, aby v ďalšom ročníku opäť postúpili vyššie. Dve sezóny po sebe potom skončili na 6. mieste, čo je veľký úspech za tak krátku dobu budovania mládeže v Pezinku. Najmä posledný rok bol vynikajúci a veľa nechýbalo, aby sme postúpili aj na záverečný turnaj Majstrovstiev Slovenska.
Po sezóne 2011/2012 vás pri ženskom družstve nahradil váš vtedajší asistent Pavel Bernáth. Zdalo sa nám, že všetko na tejto zmene nebolo s „kostolným poriadkom“. Mýlime sa?
Už počas sezóny som cítil, že je toho na mňa veľa. Okrem trénera som totiž robil v klube aj všeličo iné a bol som neuveriteľne vyťažený. Zaoberal som sa preto myšlienkou, že by som si rok od Extraligy oddýchol. Ako však nakoniec k výmene došlo, ma mierne zamrzelo, no prehrýzol som sa tým a vypustil som to už z hlavy. Juniorkám som potom obetoval všetko, čo sa dalo a bolo to aj herne vidieť, čo ma veľmi tešilo.
V minulej sezóne napokon dievčatá skončili až šieste a bolo vidieť, že tá súdržná partia z minulosti má trhliny. Čo bolo príčinou tohto nezdaru?
To by mal z analyzovať niekto iný... Družstvo však bolo podľa mňa zrelé aj túto sezónu na semifinále.
S akými pocitmi odchádzate po siedmych rokoch z volejbalového prostredia v Pezinku?
Neodchádzalo sa mi najľahšie. V Pezinku som niečo budoval a myslím si, že úspešne. Mal som ešte určité predstavy, ako pozdvihnúť volejbal v Pezinku, no nateraz som sa k nim nedostal, keďže mi to nebolo umožnené. Možno o pár rokov... Každopádne pre pezinský volejbal som urobil veľa a neľutujem ani jeden rok pobytu v tomto peknom meste.
Načo budete najradšej spomínať, poprípade, čo vás najviac sklamalo?
Spomína sa samozrejme najlepšie na úspechy, no mňa tešilo aj to, keď chodilo na zápasy množstvo ľudí, keď som videl ako sa zlepšuje a rozrastá mládežnícka základňa, ako nás vníma volejbalové Slovensko a ako ľudia viac a viac v Pezinku rozprávajú o volejbale. Sklamaní bolo minimum a sú už nepodstatné. Za zmienku možno stojí iba neochota pezinských podnikateľov pomôcť tomuto športu.
Prečo ste prijali ponuku COP Nitry a odišli po siedmych rokoch z Pezinka?
V Pezinku mi nebolo umožnené pokračovať smerom, ktorý by ma trénersky napĺňal, a tak som sa začal obzerať po iných možnostiach, aj nevolejbalových. Nakoniec prišla za strany SVF ponuka, ktorú som po krátkom premýšľaní prijal. Okrem družstva COP Nitra, budem mať na starosti aj kadetskú reprezentáciu, čo je pre mňa ďalšia výzva a na volejbalovú prácu sa tak opäť teším.
Ako sa pozeráte na podporu mesta Pezinok a sponzorov?
Podpora Mesta je podľa mňa v poriadku. Pri veľkom počte klubov v Pezinku, to asi lepšie ani nejde. Finančne je to však „biedne“, a tak treba zháňať množstvo sponzorov. A tu nastáva veľký problém. Každý sa vyhovára na krízu a málokto, chce pomôcť. Klubu by stačili aj menšie príspevky, no ani tie nie sú. Ešte šťastie, že sa objavil sponzor, ktorý sa rozhodol vo väčšej miere podporiť klub VTC.
Kam speje podľa vás slovenský ženský volejbal?
Ťažká otázka... Extraligu hrajú stále mladšie a mladšie dievčatá, tie lepšie odchádzajú do zahraničia, no tých nie je veľa a tie, ktoré by mohli ligu pozdvihnúť, ju nehrajú, lebo radšej sa venujú po škole rodine a inej práci. Volejbal na Slovensku nikoho totiž v súčasnej dobe neuživí. Tým pádom klesajú aj výsledky našej reprezentácie a ženský volejbal tak neustále mierne padá. Verím však, že sa to už bude iba zlepšovať, pretože padnúť už veľmi nie je kam.
Mužský volejbal, ktorý ste v Pezinku zakladali bude pokračovať?
Družstvo hrajúce BVL bude pokračovať aj v nasledujúcej sezóne. Ak budem mať čas, určite ich herne aj trénersky podporím. Navyše, v novovzniknutom Športovom volejbalovom klube (ŠVK) Pezinok, sa začne pracovať aj s chlapčenskou zložkou, čo je pre športujúcu mládež v tomto meste istotne len prínosom.
