„Mládež, zoraďte sa!“ ozýva sa hlas na ihrisku pri bratislavskom jazere Kuchajda. Pokyn patrí ôsmim dôchodcom v športovom oblečení. Každú stredu o desiatej predpoludním tu hrajú petang.
Do kruhu zo zvyškov záhradnej hadice sa jeden po druhom postaví každý hráč. Z tohto miesta hádžu do diaľky petangové gule. Keď sa vystriedajú všetci, nedočkavo pobehnú k zhluku hodených gúľ. S metrom v ruke zisťujú, kto mal najlepšiu mušku a guľu hodil najbližšie k cieľu.
Spojila ich Marta Bystrianska, keď po odchode z práce hľadala aktivity, ktoré zvládne a udržia ju v spoločnosti. “Prihlásila som sa do petangového zväzu a začala som hrať súťažne. Zápolenie a cestovanie všade po Slovensku však nie sú pre mňa. Tak som sa podujala na to, že túto hru naučím rovesníkov,” vysvetľuje a popritom si magnetom na šnúrke dvíha zo zeme petangové gule.
Bystrianska je jedna z približne milióna súčasných slovenských starobných dôchodcov. Je dôkazom, že neplatia stereotypné predstavy, že väčšina z nich je zacyklená do typických životných situácií - domov dôchodcov, vysedávanie v čakárni, šlágre v televízii, politický míting či nákup v diskonte.
Aj ona plánovala so svojím manželom svoj dôchodok ako tú aktívnejšiu časť života. “Mali sme plány, ako budeme cestovať. Všade sme chodili spolu,” hovorí. “Ale prišla choroba a tá všetko zmenila. Najprv to bolo veľmi ťažké, prišli aj depresie a nespavosť.” Bystrianskej manžel náhle zomrel a ona zostala sama.
Hlavne nebyť osamelý
Samota je jeden zo štyroch najnegatívnejších prejavov staroby. Pociťuje ju 16 percent dôchodcov. V prieskume Inštitútu pre verejné otázky z roku 2013 ju predbehli iba finančné problémy, ktoré trápia 46 percent, po nej nasleduje zdravie a pocit neužitočnosti s deviatimi percentami.
